M. Kukučín - Keď báčik z Chochoľova umrie - casť 1
1. 3. 2012
Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova umrie
1
Ondrej Tráva, gazda v Kameňanoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu.
Gazdovstvo viedol jeho syn a on prevádzal kupectvo. S čím vlastne kupčil, ťažko zejmena
povedať. Ako mešťan mení dľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva menil dľa okolností
články svojho obchodu. Niet vari plodiny, ani výrobku, ktoré by za čas svojho pôsobenia nebol
dovážal na trh. A čo je zvláštne a svedčí o jeho nadaní: vždy vedel, kedy treba tento článok
opustiť a tamten miesto neho pochytiť, aby z toho povstal úžitok a nie škoda.
Prirodzená vec, že málo bývaval doma. Výročité alebo iné sviatky, nedele a tu i tu deň lebo
dva odpočinku — ináč vždy na vozíku, na železnici alebo na jarmoku. Menovite po jarmokoch
chodil nielen do blízkeho okolia, ale i po druhých vidiekoch. Nie div, že naďaleko znalo ho
každé dieťa. Ale on — ako všetci vychytení ľudia — málokoho znal dôkladne alebo dľa mena:
zato každému dával sa do známosti ako starému známemu. A často podarilo sa mu zaviesť ľudí,
lebo dľa kroja a výrečnosti hneď vynašiel sa, kto z ktorej dediny a akého je stavu a povolania,
a dľa toho vedel sa i držať.
„Daj Boh šťastia, Ondrej!“ počul volať chlapa v čiernej, umastenej košeli. Ondrej hneď vedel,
že to skadesi valach, ale nevedel skade, ani kedy s ním bol na slove.
„Pán Boh uslyš, Ďuro! Akože sa máš?“ poďakoval mu, a hneď ho i obdaril menom len tak
naslepo.
„Len tak, len tak. Ale ma ešte znáte?“ tešil sa valach. „Ja že ste ma od zalanska zabudli. Čo
som vám tú vlnu predal, už sme sa viac nesňali…“
„Kdeže by ťa neznal, Juríčko! Dobre, ako vlastného brata.“ A podával mu usmiaty ruku.
„No, keď ma tak znáte — no!“ divil sa natešený valach. „Ale ja som Mišo, nie Ďuro.“
„Ľaľa, bodajže ťa i s hlavou!“ A pľasol sa širokou dlaňou po čele. „Pravdaže Mišo, teraz mi
huplo do hlavy.“
„To sa vám plietol náš bača — to je Ďuro.“
„To-to-to — teraz už viem, už viem.“
„A neprídete po vlnu? Zas jej máme z pol centa. Popri mytošinskom salaši sa vozievate, vídavam
vás z grúňa. Len zoskočiť, horou dvadsať-tridsať krokov, a ste tam. Príďte!“
„Ak ma nepretiahnete, lebo vy ste…“
„Čosi spustíme my, čosi zas vy pridáte — nuž veď sa var len nepobijeme.“
„Veď by to i bolo, aby sme sa rozišli! Prídem dakedy. Len pozdravuj, Mišíčko, baču!“
Tak sa hlásili u Ondreja ľudia, keď mali dačo na predaj a peniaze potrebovali. Túto okolnosť
vedel znamenite využiť. Keď mu dakto dačo ponúkol, Ondrej nikdy neukázal veľkú ochotu do
Zlatý fond denníka SME
3
kúpy. Skôr sa vyhováral, že to nemá teraz žiadneho odbytu, že sa to zle drží na sklade: vôbec
vždy vynašiel dáku ťažkosť, pre ktorú nehodno to kúpiť. Ale naveľa sa len dal naviesť ku kúpe,
i to viac len po známosti a z priateľstva. Ľudia ho vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno
s ním kupčiť, lebo že nie je lakomý.
A Ondrej chodil si po jarmokoch a dedinách, kupčil a bohatol.
Zo všetkých jarmočných známostí najlepšie zostal mu v pamäti pán Aduš Domanický.
Vídal ho od rokov na každom jarmoku, ale nezoznámil sa s ním, ani jeho mena nevedel. Ostatne,
načo by sa s ním zoznamoval, keď nemali medzi sebou žiadneho obchodu? Ale čo im bolo
súdenô, predsa ich neminulo. Zoznámili sa znamenite.
Bolo to vlani, na Ondreja, v Podhradí na jarmoku. Ondrej predával valaské súkno na rínku.
Hneď ráno videl pána Aduša chodiť popod šiatre. Obzeral bundy, čapice, vôbec kožušiny. Tak
chodil od šiatra k šiatru sťa trhový gazda, akoby chcel každého kušniera ošacovať. Sprobúval
bundy futrované vlčinou i tureckou barančinou, ale ani jednej nekúpil. Nemohol sa iste s majstrom
pohodnúť. Po obede už nechodil samotný: pridružili sa k nemu druhí, bohvieskade ľudia.
Všetko mladí, zdraví, veselí; ale pán Aduš bol predsa len nad všetkých. Okrúhly klobúčik s
kosou tetrovovou sedel nad uchom, ponad ktoré boli vlasy sčesané, že zakrývali celé sluchy.
Fúzy vykrútené pyšno dohora, oči sa ligotali, ústa usmievali — vôbec pán Aduš nemá páru v
celom jarmoku.
Zastali pred šiatrom pernikárskym. Navyberal hŕbku marcipánu, tri srdcia so zrkadlami a peknými
veršíkmi na obrázkoch; celú kohortu husárov šnurovaných, pravda, len cukrom; dve panny;
dvoje kolísok s deťmi v nich; sedmoro detí — a podobné výrobky medovníckeho umenia.
Pernikár ho obskakoval, lebo takého kupca nemal vari celý dnešný deň. Ale tu pán Aduš začal
sa jednať. Pernikár nechcel úvalom spúšťať, pán Aduš sa nahneval: nekúpil nič, len tie dve
kolísky a tých sedmoro detí, a opustil i s priateľmi šiator sklamaného pernikára. Keď poodišli,
Ondrej ich videl, ako sa lakťami štuchajú a smejú. Iste bavia sa na pernikárovi.
Po jarmoku, keď šiatre boli rozobraté, naložené i s rohožkami na dlhočizné vozy, i s truhlami
neodpredaného tovaru, mesto začínalo tíchnuť. Jarmočníci sčiastky poodchodili, sčiastky
uchýlili sa do hostincov a krčiem. Ondrej Tráva tiež vošiel do mestského regálu zapiť trampoty
dnešného dňa. Za stolom videl pána Aduša i s priateľmi, ktorých bolo ešte viac než pri pernikárovi.
Ondrej Tráva zastal vprostred izby, vyňal drevienku-fajku a vytriasol z nej popol na
zem. Obzeral si tú divnú spoločnosť. Pán Aduš nemal známeho klobúka na hlave — sedel na
ňom lebo on sám, alebo niektorý z priateľov. Košeľa ukrčená, mašľa zatisnutá k pravému uchu.
Vlasy neboli začesané na sluchy, ale vyčnievali, ako sa ktorému páčilo, každý v inú stranu.
„Taká je moja Diana!“ kričal pán Aduš, búchajúc na stôl. „Vlani chytila diviaka za ucho —
vážil vyše troch centov — a došikovala ho ku mne na polianku. Šiel ani dieťa, tak ho skrotila.
Videl, ako naň zo simple1 cielim; vedel, čo sa s ním stane — a musel stáť dvadsať krokov predo
mnou ani svieca: tak ho znamenite trímala!“
„Ale, Aduš, netáraj!“ zamiešal sa jeho sused. „Diviak nedá sa len tak držať ako dieťa.“
„Ale tento sa dal,“ veral sa pán Aduš, udrúc sa v prsia. „Lebo sa nemohol hnúť. Diana ho…“
1simpla — (z lat.) jednoduchá puška
Zlatý fond denníka SME
4
„Iba ak bol iba taký vypchatý. Diviak hodí rypákom, a Diana ani nečuchne — už je nebohá.
Načo by mal zuby? Ale rozprávaj také pletky bláznom, a nie —“
„A držala ho, keď raz poviem!“ Pán Aduš búšil na stôl, žily mu naskočili na sluchách. „Zastrelil
som ho. Trafil som mu rovno do komory. I kožu mám z neho na korbe.“
„Necigáň! Korby ani nemáš!“
„Ale ja? Nikdy si takej nevidel! Podošvy železné, boky politúra — osmoro do nej vojde.“
Spoločnosť sa rozosmiala. Ondrej sa tiež nemohol zdržať; usmieval sa tichučko a pozeral bystro
na Aduša.
„A čo sa ty smeješ? Ty trhan!“ oboril sa naň Aduš. „Čo si ty? Zeman si ty? Pakuj za pec!“
Tráva mrdol plecom, odvrátil sa od pána Aduša a pristúpil k rekeštíšu, kde za latkovou obrubou
krútila sa celá família Eduša Mayera, obsluhujúc prívetivo jarmočníkov. „Blázon!“ riekol
Tráva, usmejúc sa krčmárovi. Mayer sa bezvýznamne usmial, nechtiac mu ani prisvedčiť, ani
protirečiť: rovnako si vážil oboch, Trávu i Aduša. Tráva bol dávny hosť, tŕžil po málo, ale od
rokov. Aduš bol nový hosť, ale tŕžil dobre. Tráva si sadol za stôl ku fľaške a pozoroval spoločnosť
pri susednom stole.
Pán Aduš zabudol medzitým na Trávu, i kam ho bol poslal. Rozprával už o inom.
„Ani lasice! Na vzrast ani čo by ich ulial. Jabĺčka po krížoch a stehnách — len sa tak v očiach
mení. A múdre! Tloskneš na ne, už idú. Potrafia i bez liace. A pod sedlo — ani belčov. Ťahajú,
koľko im naložíš. V kroku sporé. Vozík pretiahnu cez Váh ani pierko — a čo by im bol Váh
vyše hlavy. Ej, to sta koníčky!“
„A kde si ich kúpil?“
„V Dunajci tohto leta. Poľská sorta.“
„Čos’ dal za ne?“
„Hádaj — či uhádneš!“
„A ja viem?“
„Štyristo — rovných štyristo, sťaby odštrichoval.“
Susedia prikyvovali mu sťa na odobrenie kúpy.
A Ondrej pozoroval a počúval, čo sa vraví pri susednom stole. Zanímal ho zvlášte pán Aduš. Z
reči vyzvedel, že je to Aduš Domanický z Domaníc a hrubý gazda — ako sa dalo vyrozumieť
z rečí Adušových.
Spoločnosť pri susednom stole začínala sa stenčievať. Tí, čo boli z dedín, ponáhľali sa domov.
Pri pánu Adušovi zostal konečne iba jeden z priateľov, a i tomu bolo už ako na tŕňoch.
„Aduško, poď, bude ti tma, netrafíš.“
Zlatý fond denníka SME
5
„Ale ja? Aby moje kone netrafili! Liace im pustím, oči zaviažem, a trafia. Pepo, vypime si!“
A udrel pohárom o pohár susedov, že sa ten prekotil a jeho obsah šiel susedovi po sviatočných
nohaviciach. Pán Aduš pustil sa do smiechu. „Sláva, sláva! Bude krštenie! Na moj hriešnu —
veď ma len zavoláš naň!“
„U mňa? Oj, braček, už je popoludní! U mňa to už všetko dávno prehrmelo. Syna mám vo
vojne, už na druhý rok, je pri kanónoch, a už kaprál. Zo mňa sa už farár nepožije. Ale ty: mladý,
zdravý, čerstvý — doma žena mladá, pekná…“
Pán Aduš hľadel priateľovi do tváre a dychtive načúval jeho reči. „Hej, hej,“ ohlásil sa konečne.
„Pekná je moja Žofka, oj, pekná, nech som Kubo! Preto sa nezariekam, ak Pán Boh požehná…
Chlapca už mám — Aduša. Ale sa neodhŕňam.“ A, ako na stvrdenie svojich slov, vyprázdnil
pohár až na dno. „A čaká ma doma, čaká, moja Žofka…“ A zahľadel sa ku dverám, akoby tá,
čo naňho čaká doma, tam pri nich dakde stála.
„No, poď, bude sa trápiť, kde si: či sa ti dačo neprihodilo, či si sa nevyvalil. Poď, bude desať,
kým domov prídeš.“
Pán Aduš sa nehýbal, ani neodpovedal, len kýval hlavou. „Hej, idem, idem,“ riekol konečne,
ale sa nehýbal. Priateľ ho chytil pod pazuchy, ale vyterigať ho nemohol, lebo pán Aduš sa mu
opustil v rukách.
„Nejdeš?“
„Idem, ale si vypijeme ešte jednu.“
„Ja nie — poď!“
„Nejdem, choď si!“
Pán Aduš hľadel na priateľa, ako sa zberá. Keď videl, že už má čiapku na hlave a bundu na
pleciach, volal za ním:
„Čakaj, idem i ja!“
„No čakám.“
„A toto tak necháme?“ Nadvihol fľašu, v nej vyše polovice vína. Poď, do kvaterky!“
„Nejdem, tma je!“
„Trafí i potme dolu gágorom — hybaj!“ Nalieval mu do pohára, pričom pomimo tieklo. „Poď,
vypi!“ Obzrie sa, priateľa už v izbe nebolo. „Skuhroš, lakomec!“ volal za ním a dopil pohár
sám. Obzeral sa v izbe, či nenájde tu človeka, čo by sa mu k poháru šikoval. Zazrel Trávu.
Zodvihol sa, neistým krokom pristúpil k nemu. Keď chcel pred ním zastať, potočil sa. To ho
muselo potešiť, lebo sa usmial.
Prisadol si k Ondrejovi.
„Ja som nie opilý. Zdržím veľmi moc. U báčika popijem toľko — moc!“
„A kto je to ten báčik?“
Zlatý fond denníka SME
6
„Dekan v Chochoľove.“
„Ten? Toho znám,“ odpovedal Ondrej naraz vážne. Adušovo zdelenie urobilo naň veľký dojem.
„Znáš ho? Ako?“
„Kúpil som od neho tejto jesene päť vozov kapusty. Pravda síce, utratil som na nej…“
„Boháč, strašný boháč! Peniazmi sa obsýpa. Mojej mamy vlastný brat. A rád ma vidí! Daroval
mi i kone.“
„Tie z Dunajca?“ pýtal sa Ondrej.
„Aké? Toto sú od neho, nie z Dunajca. Do roboty — i s riadom. Dal ho zreparovať. Povedá,
vezmi si, to ti bude pamiatka.“
Ondrej hľadel zas s väčším rešpektom na pána Aduša. „Taká pamiatka — to je už hodno. Keby
tak mne dakto…“
„A ty ho znáš? Kapustu máva na div. Ale počkaj, poď — vypijeme si.“ A objal ho vôkol krku
a zaviedol k svojmu stolu. Sadli si: pán Aduš ho oblapil ako milenku. „Má pod pol druha sta
výsevu. Jačmeň ani broky.“
„Po jari som ho kúpil vyše päťdesiat mier od neho. Pekný bol jačmeň.“
„Kupčíš s jačmeňom?“ Ondrej prikývol a pán Aduš sa zamyslel. „Ty, ja ho mám vyše sto mier
vo štokoch. Vycúdený — ani holub by ho nenaoberal. Ovos — a ovos! Sibírsky — báčik mi
ho dal tridsať mier na siatie. Ja by ti predal…“
Ondrej poslúchal Aduša a srdce v ňom rástlo. Vyše sto mier jačmeňa a ovsa možno toľko,“ hútal
si v hlave. „Človek podnapitý, mäkký — oddá sa s ním jednať.“ Ale zatajil túto myšlienku.
„S jačmeňom kupčím iba pred jarou, keď ho treba na siatie, a v prednovku,2 keď sú múčnice
prázdne. V zime sa to zle kupčí so zbožím,“ odpovedal Adušovi.
„Čerta zle — len kúp! Dám lacno.“
Tomu slovu sa Ondrej zaradoval. Ale tvár jeho nebola natešená, skôr zamyslená. „Kde by ho
zosypal? Toľkej sypárne nemám…“
„Na pôjd, hockde,“ radil mu pán Aduš.
„Myší toho roku ako hmýru; zoseknú mi ho na krúpy. Hotová škoda.“
„A načo sú pasce?“ pretrhol ho pán Aduš v reči.
„Zrno sa zbehne, dobrota z neho vymrzne; na jar zostanú v štoku iba kepienky.“
„Keď sa zbehne — vody všade dosť. Nakropíš ho.“
„Schytí sa oheň, vyhoríš — choď pýtať od koho chceš náhradu.“
2prednovka — čas pred novou úrodou
Zlatý fond denníka SME
7
„Čerta vyhoríš, to len tak! Nedáme ťa. Len kúp.“
„Ach, lepšie sú peniažky,“ a udrel sa po prsiach, kde mal za kožuškom zastrčený ohromný
pugilár nabitý bankovkami.
Pán Aduš by bol práve stratil trpezlivosť vydržať ešte ďalej pri tejto veci, ale slovo „peniažky“
ho pútalo. Doliehal na váhavého Ondreja. „Ale kúp! Dám ti ho lacno, odpoly darmo — po dva
štyridsať. I to len tebe. Ale nikomu nepovedz, pred báčikom pst!“
„Ani peňazí toľko nemám,“ vyhováral sa Ondrej.
Pán Aduš s opovržením pozrel na Ondreja. Odtiahol rameno, ktorým ho bol ovinul vôkol krku.
Posadol od neho ďalej a odvrátil sa.
„Pán Aduš!“ zaliečal sa mu o chvíľu Ondrej. Trochu sa zľakol, že sa táto dobrá kúpa kazí. „Po
čom ho dáte?“
„Keď si žobrák — nekupuj! Po ničom.“ A pán Aduš odstrčil ho lakťom od seba.
„Ja žobrák? A toto je sečka?“ Vyňal tobolku a roztvoril ju pred ním. Bankovky ležali stisnuté
ako karty v dákej starej knihe. „Ešte máme sa čoho chytiť.“
„Po dva štyridsať,“ riekol pán Aduš.
„Povedali ste dva tridsať.“
„Tak dobre — dva tridsať. Od slova neodstúpim. Sto mier jačmeňa, dva tridsať — tu je ruka!“
Ondrej nebol taký náhlivý. Jednal sa, kým neodjednal ešte šesták na miere. Zavolal krčmára.
Vysvetlili mu, čo sa stalo. Ondrej pred jeho očima zložil desiatku, závdavok Adušovi. „A kedy
prísť poň?“
„Hoc i zajtra,“ riekol pán Aduš. „Vína, vína do tejto fľaše — bude oldomáš!“
„Dobre,“ pristal Ondrej, zajtra teda. Ale nemám vozov, ani koní,“ riekol starostlive, chcejúc
kovať železo, kým bolo horúce.
„Ja dám odviezť — koní u mňa plná stajňa; nič nebudem pýtať, lebo moje kone…“
„Pravdaže vy,“ prisviedčal Ondrej. „Veď ja som sa hneď tak jednal.“
A kúpu, ako sa svedčí, okúpali oldomášom.
Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova
umrie
Zlatý fond denníka SME
8
2
Ondrej Tráva nemohol dľa sľubu druhý deň ísť do Domaníc. Obchody ho pripútali k domu.
Vianoce sa blížili, jarmoky hustli, peniaze ľuďom nezvyšovali: každý chcel len predávať a
Ondrej kupoval. Že tak nedodržal slova, mrzelo ho spočiatku; ale pozdejšie sa uspokojil. Na
Tomáša bude i tak vo Svätom Tomáši jarmok. Svätý Tomáš je dosť blízko Domaníc, bude mu
po jarmoku snadno odbehnúť a zavŕšiť obchod s pánom Adušom. Závdavok je daný a jačmeňu
sťa kde ležať; aspoň je pred ohňom istejší, ak by Pán Boh dačo dopustil do tých čias.
Na jarmok do Svätého Tomáša sa skutočne vybral. Vyzeral pána Aduša, i videl ho hneď zrána,
ako chodil zas popod šiatre. Kamarátov pri ňom nebolo. Chodila s ním mladušká pani, ktorá,
hoci mala na hlave kapišón, vyzerala takto ináč šumne. Bola veselá; svoju peknú tvár, mrazom
doštípanú, s dvoma jamôčkami na lícach, obracala ustavične k pánu Adušovi. Bolo vôbec vidno,
že sú manželia, a to novomanželia, lebo Ondrej vedel, že starí, čo už privykli na seba, celkom
ináč by sa držali pred svetom.
Ondrej chcel upomenúť sa u pána Aduša, že príde k nemu dnes večerom alebo zajtra ráno, ale
nevidel ho už iba pred samým večerom. Sadol si s paňou do vozíka. Kone v ňom zapriahnuté
boli veru sotva z Dunajca za štyri stovky — nebolo na nich vidno ani jedného jabĺčka. Podsebný
fako mal miesto toho na prednej nohe ohromnú chrastu, náručný mal pravé oko vytečené a na
ľavom beľmo. Tie od báčika z Chochoľova to tiež neboli; bohatý dekan by sa nešiel vďačiť
takými mršinami ani Cigáňovi, nieto svojej sestry synovi. Na kozlík nevysadol kočiš v šnurovanom
dolománe a klobúku s ovisnutou až na chrbát širokou stužkou, ale celkom obyčajný dedinčan
v bielej, vlastne zafúľanej halene, na ktorej každá nitka ukazovala sa zvlášť, a na nohách
v kopyciach,1 ktoré v krpcoch obuté siahali do pol kolien. Pritom jednou nohou zakášal: iste
ju kdesi zlomil a zabudol dať napraviť.
Kým sa tento záprah pohol, trvalo hodnú chvíľu. Najprv sa rozknísal chlap na kozlíku: trepal
liacami, krútil bičom nad nečujnými koňmi. Za jeho príkladom rozknísali sa i tátoše, trhli hlavou,
vozík pohol sa a zas zastal. Pán a pani poklonili sa, akoby chceli pochváliť snahu pohoniča
i koníkov. Dedinčan opakoval svoj manéver a teraz už všetko pohlo sa a už viac nezastalo.
Brička išla koketne, akosi šúrom, lebo zadok uvážal sa a divne tancoval. Ondrejovi stislo sa
srdce akousi nemilou predtuchou. Ten záprah, tie sedliská na bričke s vytrhaným remeňom a
spod neho vyčnievajúcim senom, ktorým boli futrované, tá drabinka na dvoch miestach zlomená
a motúzikmi pozväzovaná, tá košinka zablatená a deravá, tie divno tancujúce kolesá: vôbec
všetko, čo teraz videl, nadháňalo mu akýsi neurčitý, tajomný strach. ,Kde by tí vzali sto mier
jačmeňa!‘ šepkal mu ustavične vnútorný hlas. ,A ak nemá ničoho? Ak ťa podviedol a teraz vysmeje
sťa blázna?‘ Ondrej nemal nikde pokoja. Kúpil si pol klobásy a šiel s ňou do regálu;2 ale
tá klobása akoby nemala konca, akoby mu medzi rukami rástla. Ani ju nedojedol, a už bol sýty.
Jeho nepokoj sa pozdejšie trochu utíšil, keď sa mu podarilo odpredať šesť dobrých kŕmnikov,
veľmi dobre odpredať. Dal si naliať, a myšlienky začali sa brať hneď iným smerom. ,Ale som ja
blázon!‘ nadával si v duchu. ,Či má ten jačmeň všade so sebou voziť? Ale je každý taký blázon,
aby vyzrádzal svoje bohatstvo? A kto by riekol o mne, čo ma nezná, že mám šesť stovák tu v
kešeni? Ba čo ešte — šesť stovák a sedemdesiat papierkov vyše toho! Dobrý som mal jarmok
1kopycia — vlnené pančuchy, na ktoré sa pripevňuje kožená obuv
2regál — (z lat.) právo výčapu, výčap
Zlatý fond denníka SME
9
— mrázik pritiahol, kŕmniky podskočili v cene a mne omastili dlaň sedemdesiatimi zlatkami.‘
Tak rozmýšľal Ondrej pri víne a rátal, koľko zarobil a aké urobí domácim svojim Vianoce.
Keď vyšiel z regálu, bolo sa už dosť dobre stmilo; vietor fičal ulicami a sypal sypký sneh rovno
do tváre. Ondrej stiahol čiapku na uši, sadol na vozíček a pustil sa cestou k Domaniciam.
Keď dostal sa do dediny, bola číra noc. Len v málo oblokoch sa svietilo. Ondrej okúňal sa
nočnou hodinou zosadnúť v panskom dome. Zastal pred akýmsi stavaním, kde ešte svietili, a
zaklopal na oblok.
Polooblečená žena vstala od praslice, opravila si čepiec a stala si k obloku. Bola uľakaná, kto
sa to pred polnocou dobýja do stavania. Dodala si smelosti a zvolala:
„Kto si?“
„Ja som Tráva z Kamenian. Či by ste mi nedali prenocovať?“
„A čo si hneď ďatelina! Bolo nocľah na mrkaní hľadať a nie o polnoci!“ okríkla ho gazdiná.
„Hodní ľudia netlčú sa po nociach, lebo noc má svoju moc; iba kadejakí…“
„Veď ja idem z jarmoku!“
„Bolo sa prv poberať — korheľ!“
„Veď ja som Tráva z Kamenian, ten, čo kupčí. Ale ma už, Katrenka, neznáte?“
Žena poodstúpila od obloka a z izby ozval sa tichý, tlmený zhovor. Iste radí sa s kýmsi, čo
má robiť. Ondrej čakal netrpezlive, čo bude nasledovať. Izbené dvere vrzli, pod stenou zaznel
ľahký krok. Dvere na vrátach sa otvorili. Pred ním stála Katrena, ale už v kožuchu.
„No, poďte; ani by vás nevpustila, iba po známosti… Veď vy tu máte voz i kone!“
„Voz môže zostať i vo dvore, a dáku stajňu var len nájdeme,“ ozval sa srdečne Ondrej. „Ale by
ste ma odohnali ako — nehodno primeriavať — psa, v tejto chujavici?“ A Ondrej, chcejúc sa
jej zafatinkovať, ovinul rameno okolo jej pása.
„Ste ako ciageľ studený!“ odbíjala ho od seba.
Ondrej sa rozohrieval. „A pod vaším kožuchom je teplo ani, ani…“ Miesto prirovnania tisol
svoju uzimenú ruku pod jej kožuch.
„Čože si za pačrev!“ udrela ho po ruke a zasmiala sa. „Ideš ho!“ Jej smiech ohrial skrehnutú
dušu Ondrejovu. Otvárala vráta a Ondrej vtiahol s vozíkom do dvora.
Kým vypriahol, už bol so ženou známy tak, že mu i pomáhala skladať riad z koňa. Keď vošli
do stajne, Ondrej sa jej spýtal:
„A ste vy, Katra, vdova, či vydatá?“
„Keď ma znáte, budete var vedieť, čo som.“
Zlatý fond denníka SME
10
Ondrej cítil, ako ho zaťala. Ondrej jej neznal, i sotva kedy ju videl. Ale dľa obyčaje dal sa jej
do známosti, i pokrstil ju menom, ktoré mu pravé napadlo. Náhodou ho uhádol a to dopomohlo
mu k nocľahu. Preto ani teraz nepriznal sa k svojej taktike.
„Keď som vás ostatný raz videl, mali ste muža. Len neviem, či od tých čias…“
„Neumrel? Oj, žije môj zdycháč, žije! Zlá zelina nevyhynie,“ odpovedala Katrena a zas sa
zasmiala.
Ondreja nadchádzali svetské myšlienky. „A ja veru, že ste vdova. Ja som vdovec, a vy, keby
ste boli vdova… Viete, to by sa šikovalo, ako keď zem k zemi priorie a medzu skasíruje medzi
nimi.“ A pritisol Katrenu k sebe, ako si to on predstavuje.
„No, vy ste akýsi potáraný človek,“ karhala ho Katrena.
„Veď sa dosť natáram pomedzi svet. Kdeže by nebol!“
Voviedla ho do izby, kde pocítil akoby ho varom oblieval. Zdalo sa mu, že je veľmi horúce.
Tvár, ušibaná vetrom a snehom, blčala mu. Pod kozubom horel ohník, ale začínal už zhasínať.
Iba dve-tri hlavienky sliepňali pri podhrebenej, rozžiarenej pahrebe a osvetľovali izbicu. Bola
neveľká; na štítnej stene obrázočky svätých v pozlátených, papierových rámcoch; pod povalou
polica s miskami a krčiažkami. Dookola lavice. V jednom kúte stôl, v druhom posteľ, v treťom
rozsiahla pec, teraz ešte teplá; na nej sušili sa triesky, aby bolo zajtra pri čom svietiť.
Tu zvrzgotala posteľ, ani čoby centy zavalil na ňu. Ozvali sa z nej hlboké, ťažké stony, a hneď
za tým zívnutie v celej, nekonečnej škále.
„Len sa vyťahuj ako pes na pazderí!“ okríkla gazdiná toho, čo sa na posteli zodvihol a vyťahoval
sa. Bol to chlap dlhý, že mu nohy ďaleko z postele trčali. V pleciach široký, tým viac,
že bol v kožúšku. Tvár zdravá, červená ani repa; valil sa dolu ňou znoj temer cícerkom. Vlasy
rozčuchrané, dlhé, hlava roztrasená ani šop.
„Ale som si zdriemol!“ pochvaľoval si, mľasknúc vysušenými ústami a zívajúc. „Vyvalil som
sa, že len na otčenáš, a tu som takto… Človek sa usocia!“
„Ledva čakáš, len sa hodiť do tej postele," prisviedčal mu Ondrej. „Roboty moc…“
„Ach, toľko veru nie,“ ozvala sa gazdiná. „Čože vám chlapom: keď raz pomlátite iba spať. Ale
my…“
„Pre mňa môžeš — spi!“
„A vlna sa sama popradie.“
„Pre mňa sa môže i sama…“
„Ba radšej vstávaj — či chceš takto spať? Ach, iď, pecúch — hanbi sa.“
Muž sa usmieval, i žena s utajeným smiechom harušila muža. Vidno, že sú ešte mladí, zabývajú
sa so sebou; i vadia sa len zo žartu ako mladé straky.
Zlatý fond denníka SME
11
„Ja sa veru hanbiť nejdem. Hanba, nehanba — naspať sa musíš… Vitajte u nás a sadnite si,
zohrejte sa, lebo je na dvore zima.“ A spustiac nohy na zem, posadil sa tiež na peľasť. „Z
jarmoku? Čože ste predávali? Ale bol dáky?“
„Ach, len taký — teraz nie ako indy!“ stonal Ondrej, ktorý si nerád pred ľuďmi chválieval.
„Groša medzi svetom málo; čo groš jest, držia ho židi v rukách.“
„Ej, to-to!“ zvolal gazda. „Keby ja bol tým, čo je nad tým — papieru na svete dosť, dal by
narobiť peňazí a každému dal — na, naber si, koľko ti treba. Bolo by hneď lepšie na svete,
verte!“
„Teba postavia na to — neboj sa!“ zahriakla ho žena. „Čo by si mal stovák plný záčin a vôdor
— všetky by šli tvojím nešťastným hrtanom a zas by ich mal len žid. Viem ja, kto si poriadne
vedie, nepije, ten má. Tebe by desať mincí nestačilo, a čo by v komore bili!“
„Nefrfoc, dievčička; nevieš čo frfoceš. Ale som ti grunty prepil, či čo? Ľaľa, ako bude dojedať!“
A takýmto hovorom prešiel im čas, kým si neľahli. Ondrejovi postlali na zem omlacok slamy,
a gazdiná mu sama z postele dala hlavnicu. Prikryl sa bundou; bolo mu ani v páperí.
Všeobecné chrápanie zvestovalo o chvíľku, že v chalupe všetko spí.
Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova
umrie
Zlatý fond denníka SME
12
3
Vykladať sny nášho pocestného bolo by márne. Daktorí na sny držia, ale my vieme, že sen je
sen; priletí z akýchsi neznámych svetov ako motýľ, a mizne, keď ho ovanie skutočnosť. Dosť
bude vedieť, že Ondrej zabudol vo sne, ako sa v Svätom Tomáši uzimil, ako sa biedne doredikal
do Domaníc, i ako ťažko dostal nocľah. V pamäti zostala mu len gazdiná Katrena a celú noc
sa mu o nej plietlo. Tu sa mu videlo, že je vdova a že bude z nej veľmi podarená Trávuľa. Tu
zas, že mu syn a nevesta bráni — a podobné pletky. Práve sa mu zdalo, že ju nahovára, ona
ukazovala vôľu zaňho ísť, keď osŕkol od bôľu. Nebol si istý, či spí, či nespí, a čo sa to s ním
stalo; iba cítil, že ho noha nad členkom veľmi bolí.
Prebudil sa, pretrel oči; všade tma ako v rohu. Trochu sa rozhľadel, a tu vidí, že sa ktosi štvornožky
teruží ponad neho. Jasne rozoznal biele šaty neznámeho cestovateľa od čiernej tmy nočnej.
Utajil sa — ak by to bola tak ona!
Ani nedýchal. Tu pocíti tvrdú dlaň na tvári. Celú mu ju zakryla. Prsty hrubé šmátrajú sem i tam,
akoby sa chceli presvedčiť, či na tvári je nos, oči, ústa a uši. Katrena nemôže mať predsa takú
ohromnú, tvrdú dlaň! Pohol sa a zašepkal:
„Kto si?“
„To som ja. Vybral som sa na dvor, a nemôžem potrafiť. Rozospatý… A som nestúpil na vás?“
Ondrej odpovedal: „Nie.“ Ale noha nad členkom dosiaľ ho bolela.
Z postele ozval sa hlas gazdinej, ktorá sa až teraz vzbudila:
„Ktože to zase máta?“
„Veď povedám, ja!“ odpovedal muž. „Už bude z pol tretej. Druhú dávno odpískali. Treba sa
dvíhať.“
„Tebe ľahko duriť, keď si sa večer na oba boky vyležal. A čo budíš toho pocestného?“
„Veď som sa tu akosi zamotal. Zabudol som, že je tu — prevrhol som sa naňho.“
Gazda vyšiel konečne do pitvora. Ondrej na zemi pocítil, ako sa vovalila otvorenými dverami
zima a zaniesla mu tvár studenou rosou. Vtiahol sa pod bundu.
Bol nespokojný. Doma mal taký poriadok, že mohol si pospať do svitu, ak nemal pred sebou
dákej cesty. Tu musí vstávať, lebo by sa domáci naň prevŕhali, keby im zostal na zemi. Hľa,
gazdiná iste už vstáva. Počuť, ako šuchorí s čímsi; iste sa oblieka. Ondrej by sa jej prihovoril,
ale čuje jej tichý šepot. To odrieka rannú modlitbu. Čušal pod svojou bundou.
Gazdiná rozhrebla pahreb, spod popola zasvietilo dakoľko žeravých uhlíkov. Zhrnula ich do
hŕbočky, dúchala na ne, a už prašťali suché triesočky pod kozubom, hádžuc svetlo na celú
izbicu. Ondrej vystrčil spod bundy hlavu. „Takto vzbúriť celý dom!“ šomrala gazdiná. „Ani
toho sna nežičí, a keby to kedy, ale o polnoci!“ Šla k obloku, ale nebolo výhľadu na ulicu.
Zlatý fond denníka SME
13
Tabule boli zamrznuté, akoby ich zacínoval. Roztavila svojím dychom jeden list rastliny, ktorú
nočný mráz vykúzlil na sklo a vyzerala do tichej ulice. „Všade tma — povedám, polnoc. Ešte
nikde nesvietia. Iba toto motovidlo nemá ani noci, ani dňa!“ Ondrej vyrozumel, že motovidlo
má byť gazda.
Práve ju chcel potešiť dákym slovom a zastať gazdu, keď začul zvonku jeho hlas:
„Poce bŕŕŕ — poce bŕŕŕ!“
„Čo to zas vedie?“ hundrala gazdiná, bežiac otvoriť. Zo dvora ohlásil sa bľakot ovce.
„Poce moja, poc, poc!“ prihováral sa jej gazda už v pitvore, a zápäť zatým ozvalo sa rytmické
klopkanie ovčích ratíc o vybíjaný hlinou pitvor. Gazda vstúpil do izby, nesúc v náručí jahňa
čierne ako žúžoľ. „Ja hneď večer, že bude krštenie. Len dobre, že som sa zobudil. Začul som
kornutu zabľačať — aha, reku, máme jahnicu.“ Obrátil sa k Ondrejovi. „Každý rok donesie
jahnicu, a takúto čiernu. Tam ležalo, nebožiatko, pri dverciach, fučalo naň. Nech neprídem,
nájdeme ho ráno zamrznuté, nebožiatko.“ A natešený gazda postavil jahnicu na prípecok. „Bodaj
bys’ toľká narástla!“
„Môžeš ju sto ráz vykladať, nuž toľká nenarastie,“ hnevala ho gazdiná, už celkom udobrená.
„Obyčaj je obyčaj. Čo ju ta vyložím, preto sa pec nezrúti. Dones soli, posyp ju.“ Gazdiná posypala
jahňa soľou a gazda postavil ho na zem. Knísalo sa na nožičkách, akoby stálo na štuliach,
a keď sa pohlo, každý pohyb bol nemotorný.
Ovca, čierna kornuta, pristúpila k nemu a, nedbajúc na divákov, počala ho lízať. Ondrej, nechcejúc
prísť s ovcou do bližšieho kamarátstva, zberal sa vstať. „Len ležte, pospite si. Ona ovca k
vám nepôjde, hodím jej senka. Čo by ste vstávali?“ Ondrej sa nedal núkať a vystrel sa na svojom
brlohu. Uprel oči k povale, čítal trámy na nej i nápis na strednej hrade: Dum stawal Mateg Guraň
L. P. 1829. Rozmýšľal nad včerajškom, ako predával kŕmniky mäsiarovi v Svätom Tomáši,
koľký má na nich zárobok, koľko má peňazí u seba a hotových v armarijke doma; koľko na
obligátoroch, dobre intabulovaných, koľko ich leží v tovare, a to najrôznejšom tovare. Koľko
by to vynášalo mier, keby všetky peniaze zohnal a zmenil na samé grajciare alebo dvagrošníky.
Alebo koľko jahniat by za ne kúpil, a keby všetky prisadil a podržal tri roky — koľký by z nich
vyrástol kŕdeľ! Plný dvor oviec a jahniat — plná dedina — plný chotár — všetci ľudia samá
ovca — a on ich strihá v jar a v jeseni — všade samá vlna — — železnica ju vezie, všetko jeho
vlnu do Sliezska — brrr — železnica hučí — — letí mu ponad samú hlavu — —.
Strhol sa, zastenal vydesený. Železnica, vlna, ovce — všetko zmizlo. Iba hrmot trvá: gazda sedí
mu za hlavou a driape vlnu. Drapot drapačiek nesie sa izbicou, až obloky drnčia.
„Čosi sa vám prisnilo,“ riekol hospodár; „zastenali ste.“
Ondrejov pohľad padol do obloka. Vidnel sa v ňom už modrastý záblesk nového dňa. Keby sa
nesvietilo na kozube, prenikol by i do izby tento milý pozdrav zimného rána. Ondrej sa zredikal
zo svojho lôža.
„Čo sa tak náhlite?“ pýtal sa gazda.
„Na koňa som zabudol, treba ho obriadiť.“
Zlatý fond denníka SME
14
„Netrápte sa,“ riekol gazda s vľúdnym úsmevom; „koňa som vám už nakŕmil.“
Ondrej cítil k hodnému gazdovi veľkú vďačnosť a zapáčil sa mu tento človek. O chvíľu bol
oblečený. Brieždenie vonku priviedlo mu na myseľ, čo ho dnes očakáva v Domaniciach. Opýtal
sa gazdu:
„A kto je to ten Aduš?“
„Aduš?“ opakoval gazda jeho otázku. „Vy idete k Adušovi? Býva vyše dediny v kaštieli. Videli
ste ho na jarmoku, lebo nevynechá ani jedného.“
„Vari s dačím kupčí?“
„Nekupčí. Ale to je už jeho radosť po svete sa túlať. Čo hneď po hrebíčky za dva groše, alebo
po pol holby octu — ale na jarmok musí ísť, a čo by mu nohy po kolená poodtínal. Silu peňazí
ho to stojí, ale čože takým o peniaze!“
„Je bohatý?“
„Keby sa chcel riadiť! Gazdovstvo má rúče; starý otec i otec boli dobrí gazdovia. Nahabali
od sedliakov zemí a lúk — na Aduša zostal takým činom grunt veľký. Ale tento sa neudal po
nich; príde o všetko, lebo gazduje zo šafľa do šechtára. Ej, mohol by sa peniazmi obsýpať! Jeho
vlastný ujček je na bohatej fare v Chochoľove; Aduš sa mu veľmi úfa, keď umrie… Viete, taký
veľkomožný s červeným pásom! Ono ho i teraz dokonale napomáha. Keby nie ten,“ naklonil sa
k Ondrejovi a znížil hlas, „v kaštieli by bolo všakovak. Nebolo by čím kapustu zatrepať a posoliť
— nieto omastiť. Ale ten posielava všetko, od výmyslu sveta. Len toť im poslal vykŕmeného
brava.“
„A mal dáku úrodu?“ pristupoval Ondrej k veci.
„Čosi mal, ale moc nie. Keby sa všetko pole obsialo, to hej; ale takto…“
„Necháva prielohy?“
„Čo horšie zeme prielohom pod pašu, čo lepšie berú gazdovia spolovice. On málo obsial, nebolo
zrna. Čo mu ten ujček poslal ovsa, hen zo Sibérie skadesi, vykŕmil ho koňom, lebo bola núdza
o krm veľká.“
„Moc zviezol jačmeňa?“
„Ja ho šacovať nejdem,“ odpovedal gazda s úsmevom, „lebo nehľadel som mu do záčina. Ale
svoj záčin by nedal za desať jeho. Čosi sa predalo ešte na koreni, čosi v krížoch — a čo sa
zviezlo, toho nebude tak moc.“
Ondrej stŕpal. Jeho predtucha vo Svätom Tomáši mala predsa len základ. Zveril sa gazdovi, po
čo prišiel do Domaníc.
Gazda nebol najmenej prekvapený.
„Veď som ja hneď vedel, že ste sa s ním museli do dačoho zapliesť, keď ho tak spomínate.
To neurobil len vám. Berie závdavky, od koho môže. Predáva, i čo nemá. Čože takým! Len
peniažky na dlaň — ako sa vrátia, o to oni nestoja.“
Zlatý fond denníka SME
15
„Ja — mne závdavok veru musí vrátiť, a to duplom. Mám svedkov, že som mu ho dal.“
„On sa vám hneď prizná, on neodtají.“
„I ustávania nech zaplatí, i hanbu, lebo ja nedám posmech zo seba robiť.“ A bolo na ňom vidno,
že je odhodlaný pustiť sa do boja nielen s pánom Adušom, ale s celým svetom o svoju desiatku.
„A budete sa s ním pravotiť? U koho? Richtár už preklial Aduša i všetky závdavky desať ráz
— nechce o ňom ani slýchať. A vy ste nie tunajší, ale z cudzieho kraja — kto vás zastúpi?“
Ondrej bol roztrpčený. Hneval sa na seba, že sa dal previesť, i na celý svet. Ale gazdiná doniesla
misu na stôl, plnú švábky, obsypanej kapustou a znamenite omastenej. Vidno, že toto sviatočné
jedlo iba kvôli hosťovi pripravila. Navrchu červenali sa škvarky vypražené, chrumkavé…
Ondrejovi naplnili sa ústa slinami. A všetky škvarky pred neho zhrnula, čo ho toľme chcela
uctiť. Ondrej bol veľký milovník tohto jedla, ktoré je ozaj dobré a chujavou sa volá. Prisadol k
stolu — chutilo mu znamenite, jeho srdca rana aspoň na čas zacelela. Zabudol na Aduša a celý
mizerný svet. Hľadel do misy a tu i tu na mladú, čerstvú gazdinú — a to ho obveseľovalo. Lebo
dobré jedlo a pohľad na mladosť na každého musí dobre pôsobiť.
Keď vstali od stola, Ondrej si zhlboka vzdychol a s ťažkým srdcom vybral sa do kaštieľa.
Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova
umrie
Zlatý fond denníka SME
16
4
Dedina, hore ktorou kráčal, ležala na brehoch neveľkého potoka. Tieto brehy boli premenlivé
ako aprílový čas. Ich hranice nezáviseli od vôle občanov, ani stoličného inžiniera, ale výlučne
od vrtochov potoka. Keď nazberal vo vrchoch hodne vody, privalil sa do dediny. Dovliekol
sebou štrku, skál, gliaňu,1 smrečkov, haluziny — vôbec čo mu v cestu padlo — a uložil tam, kde
sa jemu páčilo. Obyčajne si vybral miesto, ktoré bolo občanom najmenej po vôli. Ale konečne
privykli na výčiny potoka a ponechali mu voľnú ruku; nech tečie tak a tade, ako sa jemu ľúbi.
Tak potok zaujal pomaly celú ulicu. Tiekol síce úzkym pásom, ale koryto jeho rozprestrelo
sa naširoko, ako to ukazoval štrk a kamenie. Za dedinou nevidel ničoho, čo by sa kaštieľu
podobalo. Obrátil sa k ženskej, ktorá na potoku vodu načierala a pýtal sa jej, kde sa podel kaštieľ
pána Aduša.
„Ja som tiež z neho,“ riekla žena, už dosť obstarná, vezmúc kanvy do rúk. „Ku komu ste prišli?“
„K Adušovi,“ odpovedal Ondrej.
„Pán veľkomožný ešte spia, včera boli na jarmoku. Prišli veľmi neskoro, nad samým ránom.“
„Zo Svätého Tomáša dosť včas odišli. Videl som ho, keď odchádzal; bola s ním i pani.“
„Pani veľkomožná tiež boli, ale ešte neprišli. Nocovali v Potočaniech u apku, pán ich ta odprevadili
a vrátili sa domov nad samým ránom. Po paniu má ísť popoludní môj muž.“
„Vy slúžite tu i s mužom? To nie ten krivý?“
„Ten,“ prisvedčila žena. „Ale my nie sme tutejší, ale tiež z Potočian. Slúžili sme u apku našej
veľkomožnej. V tom kaštieli som sa narodila i vzrástla, i varúvala som našu veľkomožnú, kým
ešte bola len takým dieťatkom. Nuž radi ma videli, naša pani. Keď sa vydávali, prosili apku do
tých čias, kým si mňa i s mojím mužom sem nevyprosili. Tak ja tu slúžim,“ a vykradol sa jej
vzdych z pŕs, „ale platia na nás pán veľkomožný z Potočian.“
„Ťažko vám tu privykať?“ pýtal sa Ondrej, vidiac jej istú zádumčivosť na tvári.
Žena prikývla hlavou a pozrela úprimne na Ondreja. „Veru ťažko, veru ťažko. Každý ťahá sa
k svojmu hniezdu.“
„Pravdu máte. A iste vám tu tiež chýrne nebude…“ skúmal ju Ondrej.
Žena neriekla ani slova. Šli spolu hodnú chvíľu, konečne sa ozvala:
„Čo máš robiť — nikde neobídeš sa bez biedy. No, už sme tu.“
Na toto slovo obzrel sa prekvapený Ondrej. K tomu, čo si predstavujeme pod slovom „kaštieľ“
nechýbalo nič, iba kaštieľ. Dvor bol tu: dlhý, široký, obohnatý plotom, miesty načatým. Za
dvorom otváral sa ďaleký výhľad do poľa snehom zaneseného a končil sa na samom okraji
1gliaň — nános bahna z hlbiny
Zlatý fond denníka SME
17
horizontu reťazou hôr, ktorých tmavá zeleň, pokrytá čerstvým snehom, bola ani čo by ju cukrom
posypal. Alejí nevidno žiadnych, ani nových, ani starých. Možno preto zdá sa dvor a okolie
Ondrejovi takým pustým a smutným. Takzvané hospodárske stavy svedčili o úpadku; slabé
strechy uhýbali sa pod ťarchou čerstvého snehu. Kam oko padne, všade bieda, rozklad, hniloba…
Popri chodníku, ktorým sa šlo od potoka, tiekol jarok hnojovky — končil sa tam v potoku.
Vľavo čnejú sa na výšku chlapa múry od zeme: nie sú to zrúcaniny starého hradu, ale, ako
vidno, stavba nová, započatá snáď pred roky, vytiahnutá až po obloky asi. Široké fundamenty
ukazujú, že na nich mal povstať pohodlný zemiansky domec — ale nepokryté múry žalujú, že
kto ich zakladal, zabudol nazrieť do svojej kešene.
„Kto stavia tento dom?“ pýtal sa Ondrej slúžky.
„Nebohý apka nášho veľkomožného začali. Nestačili skončiť, lebo umreli: osem rokov od tých
čias, čo to takto stojí.“
„Veď sa to všetko rozsype. Koľko tehly tu zaháľa a kazí sa nič po nič! Aspoň dáky dášok keby
bol na tie múry!“
Slúžka mlčala.
„To je cigánska robota!“ dokončil Ondrej svoj úsudok a tajne si vzdychol: ,Kde by sa tu nabralo
sto mier jačmeňa!‘
Tak prišli pred malý domec; zvonku vyzeral dosť milo. Bol maličký veľmi — mohol obsahovať
jednu izbu, komoru a kuchyňu. „Tu býva váš pán?“
„Tu — v prednej; my s mužom v zadnej izbe a toto je sypáreň.“ Ukázala proti domu rozsiahlu
budovu, murovanú. Zadná časť bola v dobrom stave, ale predná pustla. Dverí na nej nebolo, len
také akési dverčiatka sú tam zavesené na čapoch, ani zámky, ani plechu na nich, iba drevená
závora. Za sypárňou v záhrade vypínali sa jasene; dľa výšky súdiac, mohutné stromiská.
Ondrej nevedel si predstaviť, ako sa môžu vpratať dve rodiny — pán veľkomožný i jeho sluha
— do takéhoto domčeka. Vošiel do „zadnej“. Okienkom, spolovice papierom zalepeným,
vchádzalo toľko svetla, že sa dalo rozoznať veci v izbičke rozložené. Na ohromnej truhle sedel
Adam, ten istý, ktorý včera poháňal kone Adušove. Okolo neho v tomto malom priestorku
rozkladala sa chudoba. Na taký obmedzený priestor bolo jej tu veru moc. Ondrej prisadol si k
nemu na truhlu, lebo inde nebolo miesta.
Adam obzrel si hosťa a usmial sa šibalsky. Tušil, čo tu hľadá.
„Čože ste kúpili od nášho?“
Ondrej bol otázkou prekvapený.
„To vám už dačo rozprával?“ pýtal sa Adama.
„A načo? Ja viem, že ste čosi kúpili — vidím na vás, že ste prišli po kúpu. Čo takého vám
predal?“
„Jačmeň,“ odpovedal Ondrej a pred týmto krivým, otrhaným človekom zapálil sa až po uši.
Nevedel sa hnúť od hanby.
